Počas dlhého váhania idete potajme 2x na interview (vie o tom iba váš šéf, ktorý je skvelý človek a podporuje vás) no a nakoniec vzdialenému príbuznému zavoláte: Já to tedy beru, šéfe. (Teda ešte musíte počkať, či na to budú mať rovnaký názor aj dvaja nemeckí šéfovia... Ale majú...)
No a potom už len zabookujete lacnú letenku cez SkyEurope do Stuttgartu a odtiaľ sa do Mannheimu doveziete vlakom (nič si nerobte z tej zhúlenej pani, čo vo vlaku počúva rádio na plné gule, je úplne neškodná, má svoj vlastný svet).
Ale teraz už k veci: Hneď ako som vyšiel z budovy hlavnej stanice a vydal sa smerom, kde som si matne spomínal, že by mala byť kancelária môjho budúceho zamestnávateľa, zachvátil ma nepríjemný pocit veľmi silnej „neútulnosti“. Rozdhliadol som sa a pochopil som. Všade po uliciach je rozhádzaný bordel. Vrecia plné odpadkov obklopujú lampy, vypĺňajú všetky výklenky a zo všetkých kontajnerov vytŕčajú ťažko opísateľné veci...
Verejné služby štrajkujú, lebo nechcú pracovať 40 hodín týždenne miesto 38,5 a chcú vyšší plat (aspoň toľko sa mi podarilo dozvedieť sa mojou lámanou nemčinou). Mimochodom pokuta za vyhodenie odpadkov na ulicu môže byť až 30 eur.
Ak sa vám páčia „čistučké nemecké mestečká“, odložte návštevu Mannheimu na neskôr.